Jsem pod záclonou,
pod záclonou v dešti,
jsem z toho smutná,
jak na mě zima vřeští
Zas ve skříni zavřená,
jen zamknout nemohu,
V dlani srdce sevřená
koukajíc do rohu,
Ze skříně odejít
potrvá chvíli
I když svět šlépějí
o kterým moje oči snily
Je krásnej a blízko...
Sedim v hotelu, tak hrozne noobl hotelu, ze se v sedym stoletym svetru a oranzovejch puncochacich vedle arogantnich cis
niku a minipilnicku v koupelne cejtim nepatricne. Protoze ta arogance mi to rika, nuti me si to myslet. Protoze si pripadaj dobre...ze obsluhujou nejaky 18 lety nadsence do vzdelani...trosku paradox...
Kdyby clovek umel cist VLASTNI myslenky...jednim cajem...Je v tom uplne cistej umysl...je hezky, ze je vniman jako spravny...Citim se dobre v inteligentni spolecnosti a nekdo se me opovazuje za to odsuzovat?! TAKHLE to ma fungovat?!
Nefunguje...neexistuje...princ?! Boj-krkavec...?!...
Lezi v zemi a ne v dece...jeste slysim srdce tlouci na hotelu...na matraci...
Dejiny proudi do lidi -
vedomi, ze se neridi,
kraticke obdobi umeni,
choditi kolem horke kase
konzistenci nemeni,
vtipnou jsem mela k snidani -
dejiny dejiny dejiny...
V pulce cekani nesnezi a nesnezi, tak snad, az se dockame, tak nasnezi, nasnezi...
Žádné komentáře:
Okomentovat